(Tento článok vyšiel v časopise ŽIVOT dňa 29.7.2017 v čísle 30/2017 a dňa 29.7.2017 bol uverejnený aj na portály www.aktuality.sk)

Prvej európskej výprave pri ostrove Malpelo šéfoval žilinský potápač

Tak tomu sa hovorí romantika. Okolo týchto skál je len nekonečný oceán, k najbližšej pevnine 460 kilometrov.Zdroj: Archív Aqua.Pro

Autor:
Richard Budín

Panenský podmorský raj? Niekde, ďaleko od civilizácie, ho ešte predsa len nájdete. Rastislav Roubal šéfoval prvej európskej výprave, objavujúcej úžasný svet pri ostrove Malpelo.

Členovia žilinského potápačského klubu AQUA. PRO, ktorý funguje už takmer dve desaťročia, majú blízko k ochrane prírody.

„Preto nás vždy priťahovali málo navštevované, nekomerčné oblasti. Aj keď sa radi potápame aj v Egypte alebo v Chorvátsku, už niekoľko rokov sa snažíme aspoň raz do roka zorganizovať náročnejšiu výpravu do menej frekventovaných, turistami neobjavených miest. Viackrát sme sa potápali v oblasti Filipín, kam sa ešte ani dnes veľmi nechodí. Napríklad pri jednej z najväčších koralových bariér na svete, alebo podzemnej rieke, o ktorej sa hovorí ako o ďalšom dive sveta. Často sme chodili do Ázie, ale potom sme začali rozmýšľať o zmene,“ hovorí prezident klubu Rastislav Roubal.

Prvá voľba padla na Kokosový ostrov pri Kostarike, tu však boli prekážkou astronomické sumy 7 – 8-tisíc eur za pobyt pre jednu osobu. Viac-menej náhodou sa potom Žilinčania dostali ku kolumbijskému ostrovu Malpelo. O jednom z najväčších a najkrajších útočísk žralokov a mnohých ďalších druhov morských živočíchov nikdy nepočula väčšina skúsených potápačov.

Dvadsaťšesť hodín ku skale

Nepatrná bodka na mape, obklopená šírym Tichým oceánom. Asi tak možno začať s opisom miesta, vzdialenom 460 kilometrov od najbližšej pevniny. Ostrov Malpelo, zaradený do Svetového dedičstva UNESCO, je jedným z posledných miest našej planéty s prakticky nenarušenou pozemskou aj podmorskou faunou. Presun naň je pre Európana hotová tortúra.

„Z Viedne do kolumbijského Cali, potom niekoľko hodín autobusom až do prístavu Buenaventura. Odtiaľ sme sa plavili 26 hodín na Malpelo. Keď zrátam cestu z Viedne, bolo to asi 56 hodín,“ priblížil strastiplnú púť Rastislav Roubal, ktorý viedol slovenskú časť výpravy. Predchádzalo jej pomerne zložité a dlhé vybavovanie, keďže táto prírodná oáza je prísne chránená a voľný pohyb v nej nie je možný.

Vôbec prvú potápačskú výpravu z centrálnej Európy tvorilo štrnásť Slovákov, doplnených o niekoľko miestnych. Na čele celej expedície stál Julio Cesar Velez, ktorý pozná ostrov a okolie ako vlastnú dlaň.

Súčasťou tímu boli aj morský biológ Jorge Herrera, zamestnanec kolumbijského úradu pre ochranu životného prostredia Javier Rojas, niekoľko vedúcich potápačských skupín, kapitán lode s posádkou a tri kuchárky. Osemdňový pobyt spojený so sedemnástimi ponormi sa niesol v sparťanských podmienkach.

„Keď organizujeme v Egypte safari, prenajmeme si loď, ktorá vyzerá ako plávajúci päťhviezdičkový hotel. Tu to bolo niečo celkom iné. Maličké kajuty, viacerí spali na palube,“ dodáva. Najväčším strašiakom pre členov výpravy neboli žraloky, ale práve obrovská vzdialenosť od pobrežia.

„Keby sa niečo stalo, helikoptéra by nemala kde pristáť a na cestu by jej nestačilo ani palivo. Jedno vážnejšie zranenie by zrejme znamenalo koniec celej expedície,“ vysvetľuje Rastislav Roubal. Aj preto mohli na Malpelo len skúsení potápači s dostatočným počtom ponorov, stopercentná musela byť aj disciplína.

Keď bubliny padajú dole

Ako vlastne vyzerá oceánsky život na mieste, ktoré samotní slovenskí potápači nazvali Jurským parkom? „Nedá sa povedať, že by sme pod hladinou našli niečo pre nás úplne nové. Všetko, čo tam uvidíte, je však v niekoľkonásobne väčšom počte a neporovnateľnej veľkosti. Ryba, ktorá má bežne dvadsať centimetrov, narastie na Malpele do sedemdesiatich. Plávate v nekonečných húfoch tuniakov, ktoré sa vám bezstarostne obtierajú o neoprén. Nemajú zlú skúsenosť s človekom, preto v ňom nevidia nepriateľa a môžete ich pokojne aj hladkať. Plaché boli iba žraloky, tie uplávali vždy. V tejto oblasti ich žije viacero druhov – kladivohlavé, dlhoplutvé či galapágske. Najväčší, akého sme videli, meral okolo štyroch metrov,“ hovorí Rastislav Roubal.

Divokosť šíreho oceánu s množstvom prúdov robila spočiatku problém pri viditeľnosti, až postupne sa, našťastie, situácia zlepšila a okrem viacerých zaujímavých záberov mohla výprava žilinského klubu natočiť aj videá.

„Pod hladinou tam zažijete viaceré, dovtedy nepoznané situácie. Prúdy sa niekedy „lámu“ takým spôsobom, že bubliny, ktoré počas plávania vypúšťate, padajú dole. V tú chvíľu je jasné, že vás to o chvíľu stiahne za nimi,“ opisuje momenty, pri ktorých by neskúsený potápač mohol začať panikáriť.

Strážený vojakmi

Ostrov Malpelo je až na malú základňu kolumbijského námorníctva (posádku tvorí nepretržite 5-6 vojakov a jeden príslušník štátnej ochrany prírody), neobývaným kusom obrovskej skaly, ktorá sa zo štvorkilometrovej hĺbky týči až do výšky 360 metrov nad morskú hladinu.

„Na dĺžku má do 500 metrov, na šírku približne 300, dookola sú roztrúsené malé skalné výbežky. Keď po toľkých hodinách na lodi priplávate k takémuto útvaru, pôsobí to až magicky. Na ostrove hniezdi asi stotisíc vtákov, viaceré z približne šesťdesiatich druhov žijú iba tu. Keď práve nebol čas na potápanie, celé hodiny sme pozerali toto úžasné divadlo,“ spomína šéf slovenskej výpravy.

Spolu s najbližšími ostrovmi Galapágy, Coiba a už spomínaným Kokosovým ostrovom je Malpelo súčasťou chránenej prírodnej rezervácie, celá oblasť je prepojená ochranným pásmom pre bezpečný presun morských živočíchov. V prípade Malpela je to približne päťdesiatkilometrový pás, ktorý strážia kolumbijskí vojaci a od tohto leta aj loď neziskovej organizácie Biodiversity Foundation. Jej zakladateľkou je Sandra Bessudo, s ktorou sa členovia výpravy taktiež stretli.

Napriek snahe ochranárov sa z času na čas objaví v mori nástraha pytliaka. Slovenskí potápači objavili niekoľko odtrhnutých vlascov na lov žralokov, zachytených medzi balvanmi priamo na strmých útesoch Malpela. Ustrážiť takéto obrovské teritórium nie je jednoduché a hoci za to hrozí rybárom prísny trest, s vidinou extrémne bohatého úlovku sa im niekedy oplatí zariskovať.

Strašné čísla

Tým, že sa Rastislav Roubal so svojimi kolegami na niektoré miesta opakovane vracia, môže aspoň čiastočne vnímať úbytok krásy podmorského sveta.
„Určite to ide k horšiemu, najmä čo sa týka odpadov a rybolovu. Tu však predsa len vidím nádej na zmenu. Viacerí domorodci si začínajú uvedomovať, že keď vylovia rybu a predajú ju na trhu, dostanú len zopár eur. Na obrovskom množstve potápačov či bežných turistov, hľadajúcich zaujímavé destinácie, však môžu zarobiť mnohonásobne viac. Platí to aj o Kolumbii, napríklad horskej oblasti San Cipriano, ktorú sme tiež navštívili. Miestni sprievodcovia vodia návštevníkov do nedotknutého pralesa plného hučiacich vodopádov, krištáľovo čistých riek a úžasnej fauny a flóry. Čo sa týka ochrany morských živočíchov, špecifická je situácia ohľadom žralokov, kde to vyzerá naozaj katastrofálne. Najmä v Ázii stále veria v magickú silu žraločích plutiev, z ktorých pri slávnostných príležitostiach varia polievky. Najnovšie vedecké štúdie pritom hovoria, že sa v žraločích plutvách hromadia vďaka znečistenej vode viaceré škodlivé látky – napríklad olovo či BMAA toxín, ktorý nenávratne poškodzuje mozgové tkanivo podobným spôsobom ako Alzheimerova choroba. Napriek tomu podľa štatistík zabijú vo svete ročne 40 – 50 miliónov žralokov. Neoficiálne sa hovorí dokonca až o 100 miliónoch, čo je strašné číslo. Za posledné desaťročia klesol ich počet až o 90 percent a pokiaľ to takto pôjde ďalej, onedlho už možno v moriach a oceánoch týchto jedinečných predátorov ani nenájdeme,“ obáva sa.

Na Malpelo sa chce ešte vrátiť, keďže tam zakaždým možno vidieť niečo iné – vrátane ôsmich druhov veľrýb. Ešte predtým však povedie cesta žilinských potápačov na ostrov Borneo.